Broken sword -03- Kto je vlastne klaun?

7. září 2011 v 11:06 | Limej |  Broken sword
Oznam: Už vás asi ani neprekvapuje, že je tu stále Broken sword však? :D dúfam, že ste sa už začítali a budete sa tešiť na ďalšie stopy záhady.





V minulej časti ste videli:
Vo vrecku som nahmatal ďalší papierik. Na ňom bolo číslo tej ženy z rána. Urýchlene som vytočil jej číslo, možno mi pomôže viac ako ten Todrik. "Ui?" ozval sa francúzsky prízvuk a jemne zastretý hlas v telefóne. "Tu George Stobart, stretli sme sa ráno pred Cafe le Paris." predstavil som sa a jej hlas zmäkol. "Oh messie Stobart, zistili ste niečo nové?" spýtala sa. "Vlastne áno, ten klaun-majster prevlekov, utiekol kanálom. Našiel som jeho klaunský nos, vreckovku a kus látky. Prišiel som na to, že košelu mal od krajčíra menom Todrik, no nechce mi nič povedať. Nevedeli by ste mi pomôcť?" vysvetľoval som jej a dúfal, že povie áno. "To si robíte srandu! Ste úžasný." pochválila ma francúzska. "No nebolo to ľahké." zamachroval som. "Prečo neprídete ku mne do apartmánu." "Ok, fajn." odpovedal som pohotovo. "361 Rue Jerry." povedala nadšene. "Okej, uvidíme sa." a položil som telefón.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
Išiel som adesu, ktorú mi povedala fotografka. Veľmi som sa tešil, pretože ona je jediná osoba, ktorej verím a viem, že máme rovnaký zámer. Nájsť spravodlivosť a pravdu. Zbadal son na dverách číslo domu, ktoré vyhovovalo tomu, ktoré mi nadiktovala. Super, idem do toho! Bol som plný adrenalínu a silno som tlačil do dverí, no tie sa ani nehli. Slečna Collar mi predsa vravela, že bude otvorené. Znova som tlačil do dverí ako o život, ale tie nie a nie povoliť.


Bol som zúfalý. Na okolo nebol telefón a späť ku robotníkovej búdke sa mi ísť nechcelo. Na druhej strane ulice som zbadal staršiu ženu, ktorá predávala kvetiny. Šiel som za ňou. "Dobrý deň." pozdravil som. Ona sa usmiala a otočila na mňa hlavu. "Neviete, či tu žije žena menom Nicole Collar?." znova som sa vypytoval. "Oh áno messie, občas prehodíme pár slov." potešil som sa, pretože som mal istotu, že som správne. "Hovorí vám niečo pojem vražedný klaun? majster prevlekov?" znova som vyšetroval. "Nie messie, je mi ľúto." odpovedala ale stále sa usmievala. Bola naozaj veľmi milá. "A poznáte muža menom Plentar?" "Nie messie, ani toho." stroho odvetila. Nevedel som, na čo iné by som sa ešte mohol opýtať. "A ešte niečo, neviete ako sa dostanem dnu do tohto domu? Dvere sa asi zasekli." spomenul som si na dvere. "Ui messie, tie dvere robia problémi všetkým. Treba do nich raz silno udrieť." poradila mi žena a ja som to šiel skúsiť.


Silno som udrel do dverí a naozaj povolili. Tá kvetinárka neklamala.
Vyšiel som na štvrté poschodie a otvoril som dvere oproti schodom, ako mi vravela slečna Collar. Len, čo som vošiel dnu ma s úsmevom vítala slečna Nicol. "Vitajte pán Stobart." privítala ma francúzskym prízvukom. "Môžte mi hovoriť George." žena sa usmiala. "Ja som Nicol." predstavili sme sa a ja som sa posadil za stôl. "Tak k veci. Košela bola vyrobená na mieru od muža menom Todrik. Volal som mu, no zaryto mlčí."


"Zistil si možno aj viac ako ja. Ja som získala len fotku. Fotku klauna bez masky. Nieje ho síce dobre vidieť, ale čo vidieť je, je jeho veľká jazva cez oko." hovorila Nicol a podávala mi fotku. Obzrel som si ju do každého detailu. Muž na fotke pôsobil sebavedomo a arogantne. Je to presne ten typ, ktorý sedí na vraha. "Keď som našiel tú vreckovku s líčidlami, napadlo ma, že si niekde musel musel kúpiť oblek a masku na tvár, pôjdem do najbližších predajní a požičovní kostýmov, možno mi povedia, či ho videli, tá fotka mi pomôže." povedal som Nicole a ona sa usmiala. "Buď opatrný George." podrporila ma a ja som vyšiel z apartmánu znova na ulicu.


Navštívil som požičovňu kostýmov, o ulicu ďalej ako je Cafe le Paris. Bolo tam plno hračiek a obchod bol zastrčený v uličke. Nenápadné miesto, kde sa dá niečo takéto kúpiť. Vošiel som dverami, ktoré zacinkali zvončekom nad nimi. "Dobrý deň Messie, ako vám pomôžem?" spýtal sa ma starší pán úctivo. "Dobrý deň, mohol by som sa opýtať, či si v poslednej dobe u vás niekto kúpil kostým klauna?" vyšetroval som. "Ui messie." "Môžete mi povedať jeho meno?" celý nadšený som horel nedočkavosťou. "No messie, to nepôjde. Klaunský odev je veľmi populárny, tých mien je hrozne veľa." vysvetloval muž a ja som bol trochu sklamaný. Vtedy som si spomenul na fotku od Nicol. "Bol tu tento muž?" vypytoval som sa ho. "Ui messie. Bol tu dnes ráno a vzal si oblek klauna a škriatka." odpovedal mi muž. "Predstavil sa mi ako Khan." (Khán) povedal muž a mňa až zamrazilo. Viem meno toho vraha, som mu už tak blízko.


"Ďakujem za všetko pane, veľmi ste mi pomohli." poďakoval som sa a už som chcel opustiť obchod. "To nestojí za reč. Pane podáme si ruky?" spýtal sa ma záhadne. Prečo nie, povedal som si a podával som mu pravicu. Zrazu som zacítil štiplavú bolesť v dlani. Muž sa začal veľmi smiať. "Bzučák pane. Prepáčte nemohol som si to odpustiť." rozosmiato mi hovoril predajca. "To je naozaj vtipné, vezmite si to." nahnevane som bručal a podával som mu žartík späť. "No messie, už je to vaše." znova pokojne povedal a ja som si ho teda nechal, možno napálim Nicol.


Už známou cestou som sa opäť vracal k Nicol s novými správami. Posadil som sa na stoličku oproti nej a mohol som začať vysvetľovať, čo som zistil. "Muž v obchode mi povedal jeho meno. Vraví si Khan." Nicole vyvalila oči. "To je skvelé George, si ako detektív." pochválila ma Nic a ja som mal sebavedomie až nad plafón. "Mohol by som si zavolať?" spýtal som sa jej. "Samozrejme George, kedykoľvek." ústretovo odpovedala Nicol a posunula telefón bližšie ku mne.


Opätovne som vytočil Todrikovo číslo, snáď už bude ústretovejší. "Halo? Kto je tam?" znova nabrúsene hovoril ten krajčír. "Tu je opäť George Stobart." predstavil som sa. "Zase vy? Čo ešte chcete?" nedôverčivo sa ma pýtal zase on. "Chcem vedieť, či si tú košelu nekúpil muž. Jeho meno sa mi podarilo zistiť, je to Khan." vravel som, s dôrazom na jeho meno. "Ano Messie, košelu spolu s nohavicami si objednal ako donášku až domov. Ako adresu zadal: Hotel Ubu, izba 22." povedal mi Todrik a ja som sa konečne zase posunul. "Dakujem Todrik, to je všetko, čo som chcel vedieť." hrdo som povedal a zavesil som telefón. Teraz už len dúfať, že sa Khan ešte z hotela neodhlásil.


Pokračovanie na budúce
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 LINA LINA | Web | 9. září 2011 v 19:19 | Reagovat

Nakoniec ho George aj nájde. Som veľmi zvedavá čo za tým všetko bude. Aj keď hovorí že Nicol verí mne sa zdá nejaká podozrivá. Teším sa na pokračovanie ;-)  :-)

2 Joy Joy | Web | 10. září 2011 v 16:45 | Reagovat

Záhada. No, som zvedavá ako ďalej. Zatiaľ je to dobre vymyslené a pripomína mi to také tie akčno-detektívske filmy. :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.